Už ma nebaví sa na nič hrať. Nebaví ma meniť sa kvôli spoločnosti a snažiť sa byť podľa predstáv a ideálov ostatných ľudí. Nebaví ma neustále sa iba prispôsobovať tomu, čo zo mňa chcú mať druhí a utláčať do úzadia svoju pravú osobnosť, chcem zrušiť tie masky, ktoré používam iba preto, aby boli konečne so mnou spokojní. Čo to s nami robí spoločnosť? Poznáme vlastne skutočne niekoho z jeho hĺbky, nie len po mene? Uvedomujem si v poslednej dobe čoraz viac, že sa nenájde človek, ktorý by sa správal vo dvoch spoločnostiach a spoločenských situáciách rovnako. Otázkou ostáva: kedy je "sám sebou"? Kedy je skutočne tým, kým sa narodil, a nie tou bytosťou, ktorú z neho urobila spoločnosť?
Narážam tak trochu aj na článok, ktorý napísala nedávno Frankkie - písala aj o ženách, ktoré majú podľa spoločnosti špecifické vlastnosti a povinnosti (vraj by mali byť jemnejšie, krehkejšie, citlivejšie, milšie, schopné prejaviť city, očakáva sa od nich držať sa v úzadí, v manželstve byť tou súčasťou manželského sľubu, ktorá na seba vezme hlavnú typickú zodpovednosť - varí, upratuje, stará sa o deti... mohla by som pokračovať donekonečna). Prečo sú takto videné? Lebo to tak zariadila spoločnosť, ktorá je hlboko pohoršená každým vystúpením z radu poslušných žien. Ťahá sa to prakticky od praveku.
Muži to isté. Je daná presná predstava muža, majú byť silní, neohrození, menej citliví, odvážni a neviem čo ešte. Je takmer neakceptovateľné vidieť nejakého zástupcu mužského pohlavia, ako bojuje sám so sebou a svojimi depresiami či plačom, pretože... Muži majú byť predsa silní a emocionálne nezlomiteľní, nie?
Myšlienka feminizmu, ktorou som teraz začala, býva v spoločnosti často tabu. Alebo prípadne sa ozývajú experti výrokmi typu: ,,Za čo vy akože bojujete? Prečo by mali byť podľa vašej myšlienky ženy viac ako muži? Fuj, feministky, odpad spoločnosti!" Toto si množstvo ľudí myslí. Že myšlienka feminizmu spočíva v nadraďovaní žien nad mužov z princípu, že ženy sú v tomto svete plného sexizmu a nerovnoprávnosti vždy tie utláčané. Načo by márnili svoj čas a niečo si o feminizme najprv zistili, prv než z úst vypustia takýto výrok? Google im vždy bez hanby odpovie a hneď vám na oči vyhodí slovo EQUALITY. V preklade pre tých, ktorých anglické vedomosti nesiahajú po vyššiu úroveň, ROVNOSŤ. Lebo to je to, o čom to je. Aj muži môžu byť utláčaní, nie len ženy. Feminizmus nie je o ženách. Nie je o znevažovaní mužov a vyzdvihovania ženskosti. Je to o ženách aj o mužoch, cieľom myšlienky je dosiahnuť, aby sa chlapci nemuseli hanbiť, keď sa hrajú s bábikami, aby sa dievčatá nemuseli hanbiť, keď si chcú stavať Transformerov z lega. Myšlienka feminizmu je nepriamo akýsi pokus o ideálnu spoločnosť, kde každý môže robiť čo chce bez ohľadu na pohlavie. Bohužiaľ, v dnešnej dobe je to skôr utópia ako realita. To však ľuďom nebráni ďalej veriť a bojovať o spoločnosť, ktorá je nám všetkým, ale pomaly nás ničí. Čo iné má moc masovo meniť názory, osobnosti a správanie miliónov ľudí, aké nepísané pravidlá všetkých nútia robiť to, čo robia? A málokto má odvahu zastať, zvrtnúť sa na päte a kráčať proti davu. Zakaždým sa vám ujde pár rán a modrín od davu za to, že idete v protismere. Stojí to za to? Nenechať dav a spoločnosť, nech si s vami robí čo chce, zadupe vaše pravé "ja" a urobí vás iba predurčenou kópiou podľa dávno určenej šablóny, pretože tak je to vraj správne. Človek má v živote iba jednu najdôležitejšiu voľbu: správne alebo dobré?
