Už dlho som nenapísala nejaký článok, kde by som skutočne o niečom písala. Stále iba recenzie, fotky, citáty, krátke články o ničom... Tak som sa to rozhodla napraviť. Dúfam, že tento pokus neskončí v drafte ako veľká väčšina takýchto výstrelov, kedy ani neviem, o čom písať.
Môžem začať tým, čo mám nové.
Čo mám nové? Nič. Stále iba dokola to isté, nerobím takmer nič, čo by ma bavilo. K čítaniu a písaniu sa už takmer nedostanem. A ak áno, tak... z povinnosti. Kedysi som obe veci milovala; verím, že ešte stále milujem, no moje city sú hlboko pochované pod tým návalom, čo pochádza zo školy. Nikdy mi to tam tak nevadilo ako v poslednej dobe. Stále sa musím učiť, denne mávame aj dve-tri písomky, učenia až po uši, denne sa niekedy učím aj štyri či päť hodín, keď máme niečo ťažké, z čoho si nemôžem dovoliť vyletieť, tak aj viac. A väčšinou je to aj tak zbytočné. Zabíja mi to však víkendy, voľný čas, chuť do života. Načo si mám do hlavy vtĺkať naspamäť veci, ktoré v živote nikdy nevyužijem, načo mám za tými niektorými zbytočnosťami presedieť hodiny, pričom by som mohla robiť aj niečo sebe prospešné? Všetkým, aj žiakom aj učiteľom, už ide iba o známky. Študenti sa bezhlavo drvia každý nezmysel, ktorý zabudnú v sekunde čo odložia pero po dopísaní písomky, učitelia bezcitne dávajú stále viac a viac písomiek, len aby mali dosť známok na polroka. Komu tu dochádza, že máme x predmetov, nielen ten jeden, čo nás učí daný učiteľ, z čoho vyplýva, že sa musím učiť aj na ďalšie veci? Nikomu. Nikomu toto nedochádza. Celý systém je úplne prevrátený. A to ma na tom najviac štve. Akoby si už nikto neuvedomoval princíp vzdelania. Študenti by sa mali tešiť do školy, že sa dozvedia niečo zaujímavé a nové, niečo využiteľné, dostane sa im trpezlivého prístupu a tolerancie. No, to ťažko.
Pre tých, čo nevedia: som na osemročnom gymnáziu, konkrétne už piaty rok. A takto som dopadla. Nič momentálne nechcem viac ako odtiaľ vypadnúť. Jupí, už """iba""" štyri roky!
Máte radi zmeny? Ja áno. Som posadnutá zmenami. Chcem teraz zmenu viac ako čokoľvek iné. Nielen v škole. Zišla by sa kompletná zmena, od základu... Mám pocit, že sa miestami unudím k smrti. Miestami mi ide prasknúť hlava, lebo si uvedomím, koľko toho všetkého je, a je mi tesná vlastná koža. Idem z nej vyletieť. Chcem kričať z plného hrdla, pretože som tu uviazla ako v klietke. Musím preraziť mreže, nájsť hocijakú cestu von, lebo sa asi zbláznim.
Chcem opäť písať. Básničky, príbehy, hocičo; sedieť za klávesnicou a ťukať do nej, až kým ma nebolí chrbát, nebrní v prstoch a nepália oči. Keď som písavala, mala som pocit, že mi rozkvitá myseľ. Teraz sa to niekam stratilo, a ja sa chystám vydať na dobrodružnú výpravu po stopách starých kvetov, ktoré v mojej hlave už dávno zvädli. Bože, som riadne šibnutá.
Navyše ma opustili moje dve verné družné kamarátky: inšpirácia a
motivácia. Ešte stále naplno prežívam ich stratu, ale niekto múdry
kedysi povedal, že netreba plakať nad rozliatym mliekom. Takže, čo by
som pre to mohla urobiť? No, vyvesiť po meste plagáty "Hľadajú sa dve
stratené, Motivácia a Inšpirácia, v prípade nálezu zavolajte na
číslo..." asi nie, tak som sa rozhodla, že sa niekoho opýtam. Konkrétne
vás. Aké články by ste radi videli na blogu? Viac/menej recenzií, nejaké
hudobné tipy, niečo špeciálne, originálne, mám sa k niečomu vyjadriť a
napísať názor? Prosím, povedzte. Čím originálnejšie, tým lepšie. Možno sa potom vrátia.
Pretože ani s blogom to nevyzerá moc ružovo. Totiž, na spätnej väzbe mi nikdy nejako extra nezáležalo, robím to hlavne pre seba (?), ale čitatelia sú motivácia navyše. Vždy poteší, keď vám niekto okomentuje článok, s ktorým ste si dali prácu. A nie je zrovna príjemné vidieť v rade príspevky, každý označený nápisom "Žiadne komentáre" s drobným demotivujúcim číselkom zhliadnutí, väčšinou tak pod pätnásť. Do čoho sa zarátavajú aj moje. A verte mi, tú motiváciu naozaj momentálne potrebujem. Ako som už spomínala vyššie, tú svoju som niekde zapatrošila.
Neverím, že píšem článok a chystám sa ho publikovať. Padla som na hlavu. To tá škola; má na mňa rovnaký efekt ako mesačný pobyt v blázinci a rana stoličkou do hlavy k tomu. Stáva sa zo mňa celkom schopný flegmatik.
Tiež neznášate otázku "Ako sa máš?"? Ja teda áno. Odpovedám na ňu ešte menej rada, ako keď musím babke dvestotisíckrát zopakovať, že nie som hladná. Lebo málokedy môžem s dobrým pocitom, že neklamem, niekomu povedať, že sa mám skvelo. V mojom živote síce nič materiálne a dokonca aj máločo nemateriálne chýba, no je to... divné. Akoby som to nedokázala vidieť a oceniť. Necítim sa na to, aby som hovorila, že sa mám dobre. Je to v hlave, ktorá sa mi ide rozletieť do všetkých svetových strán. Nemám sa dobre, to teraz hovorím ako fakt a nechcem pôsobiť negatívne ani ako jedenásťročné dievčatá v podporných facebookových skupinách, ktoré zdieľajú depresívne fotky a za každé tretie záhadné zlovo dávajú tri bodky, aby celému svetu ukázali, aké sú nešťastné z nešťastného zamilovania. Nehovorím, že ja som nešťastná. Nie som. No vyplýva z poznania, že nie som nešťastná, že som šťastná? Prosím, nepýtajte sa ma, ako sa mám. Táto otázka je síce zdvorilostnou frázou a tvorí základ mnohých, či už internetových, alebo normálnych rozhovorov, no ja vám na ňu neviem odpovedať. Radšej sa ma spýtajte niečo ako aká je moja obľúbená značka žehličiek. Na to vám odpoviem oveľa radšej ako na otázku ako sa mám.
Ok, posuňme sa z týchto záležitostí k niečomu veselšiemu. Dám vám sem krátky zoznam vecí, ktoré sú dobré.
1. Neverím, že niekto z vás o tom ešte nevie, lebo sme to spolu s Anet a Frankkie spomínali už asi tisíckrát; v sobotu sme robili photoshoot na tému Alice z krajiny zázrakov. Cítim sa zle, že som nečítala knihu, no mám to v pláne čoskoro napraviť. Ja som stála za fotoaparátom (Snažili sa ma vytiahnuť aj pred fotoaparát v podobe Srdcovej kráľovnej, no odmietla som. Nerada za fotím.) a Anet s Frankkie alias Alica a Klobúčnik pred fotoaparátom. Fotky som dávala na svoj fotografický blog, pretože na tomto mi blbnú fotky, hneď je všetko pretiahnuté či rozmazané (Neviete niekto náhodou, ako by som to mohla napraviť?), takže všetko nájdete
TU. A ešte, ak máte záujem prečítať si zákulisné informácie, pošlem vás priamo na blogové články
Anet a
Frankkie. Myslím, že nemá zmysel o tom veľa písať, všetko totiž už bolo povedané. Iba toľko, že toto nebolo posledný krát, tak sa tešte aj na ďalšie.
2. Žijem. Nezrazil ma nákladiak, nevypadla som z okna, nepadol mi na hlavu kýbel so stuhnutou maltou.
3. Som zdravá. Asi. Hádam.
4. Prišli mi z ebayu úžasné náhrdelníky a obal na telefón.
5. Mám kamarátov. To je fajn. Viac než fajn.
Teraz taký súhrn piatich vecí, ktoré neviem.
1. Neviem, aký je môj cieľ či zmysel.
2. Neviem, čo ma baví. Baví ma vôbec čítať? Blogovať? Kresliť? Písať? Ani srnky netušia.
3. Neviem, čo chcem.
4. Neviem sa rozhodnúť, či mi chutia krovky alebo nie.
5. Neviem sa rozhodnúť v príliš mnoho veciach, a mnohé z toho sú už otázky, ktoré v mojej hlave trčia nezodpovedané mesiace. Či roky?
A naposledy, zoznam troch otázok, ktoré vám ako čitateľom (ak si to vôbec niekto číta, že) kladiem, pretože sú rozptýlené kade tade v texte, a ani Pánboh si nepamätá, čo som sa pýtala.
1. Máte radi zmeny?
2. Aké články by ste radi videli na blogu? Viac/menej recenzií, nejaké
hudobné tipy, niečo špeciálne, originálne, mám sa k niečomu vyjadriť a
napísať názor? Prosím, povedzte. Čím originálnejšie, tým lepšie.
3. Je nejaká otázka, na ktorú neznášate odpovedať?
Tak, to je asi všetko. Na viac sa nezmôžem, a patrí úprimná poklona človeku, čo toto dočíta do konca. Musela som sa vypísať, je to môj spôsob, ako zo seba všetko dostanem. Nedostala som zo seba všetko, ale... Pokračovanie nabudúce. Ešte raz vďaka za prečítanie tohto dlhého, bezpointového článku o ničom.
Kam ďalej?
Originálny názov: The Virgin Suicides
Táto kniha ma zaujala už dávno; po prvý krát, keď kniha Smrť panien bola označená za "klasický americký debut". Dokonca bol podľa knižnej predlohy natočený aj film. Pozrela som si ho a bol ukážkovým príkladom toho, ako by sa mali robiť filmy natočené podľa knihy. Pretože bol úplne podľa knihy, vrátane replík a všetkého. 
