Zdravím. Áno, začala som čítať básničky!
Trochu ironické, pretože odkedy som sa naučila čítať, tak som ich neznášala. Na hodinách literatúry sme ich mávali v učebniciach, nebavili ma, načo v nich hľadať skryté významy a zabíjať čas niečím, čo nemá dej? Chcela som čítať príbehy, nie nejaký nezmyselný zrýmovaný text! Ok, je pravda, že ani dnes sa mi veľmi nepáčia tie, čo sú v učebniciach. Vždy vyberú nejakú trojstranovú suchú "klasiku", ktorá nemá grády. Anyway, nechytili ma, a až pár mesiacov dozadu nastal obrat.
Bola som u doktorky, čakala som v čakárni a v rukách som mala Steblá trávy od Whitmana (v angličtine) a snažila sa začítať. Vedľa mňa sedela nejaká žena, mohla mať tak tridsať a nazerala, čo čítam. Povedala som jej, že Whitmana a ona sa okamžite nadchla a rozprávala mi o tom, ako ho spolu s inými básnikmi čítavala, keď bola mladá a študovala literatúru. Vyzerala síce unavene, ale sympaticky a milo, navyše bola taká zapálená pre vec, nesmierne dobre sa mi s ňou rozprávalo. Povedala mi, že má dieťa a manžela, a že jej chýba mladosť. Zasnene rozprávala o básnikoch, knihách a literatúre. A povedala aj, že si mám všade nosiť so sebou zápisník a zapisovať svoje básne. Usmiala som sa na ňu a sľúbila jej to. A ona sa usmiala späť a zavreli sa za ňou dvere ordinácie. Zvláštne. Prosím, viac takýchto náhod?
Myslím, že práve toto bol zlomový bod, odkedy som poéziu skutočne začala chcieť čítať. Začala som pociťovať typický smäd a zvedavosť pre niečo nové, verila som, že neskončím na vlnách sklamania.
Veľa som o tom rozmýšľala a napokon som si cez Book Depository som si len tak, bez rozmyslu objednala Cummingsa, 100 Selected Poems. Pretože Whitman sa mi zdal na začiatok príliš. Neviem, prečo som to urobila; mala som z toho dobrý pocit. Keď kniha prišla (po asi troch týždňoch, uh), ihneď som sa do toho pustila. A ostala som uchvátená. Neskutočne.
Ako dokázal do pár riadkov vložiť toľko pocitov? Vyzerá to lajdácky, kadejako (ne)zrýmované, občas absurdné, ale predsa... Nedokázala som odtrhnúť zrak. Tenučká knižka a čo všetko obsahuje? E. E. Cummings zjavne vie, ako sa píšu básničky. Nepotreboval veľa písmen, slov a strán, dokonca ani rýmy na to, aby vyjadril, čo chcel, vytiahol z vás vaše pocity a zrazu všetko napísané dávalo zmysel.
Často to hraničilo z nezmyselnosťou, ale žiadna báseň predsa nebola bezo zmyslu.
Vyzeral, akoby písal len tak nedbanlivo, a predsa žiadna báseň nebola nedbanlivá.
Občas to znelo, že nepíše vážne, ale nič nebolo vážnejšie, ako téma básní.
Vyzeral, že nebásnil. Ale básnil. A snil.
Cummingsove (chudák, čo to má za priezvisko?) básne boli väčšinou o láske, slobode a (ne)šťastí. Vysmieval sa osudu do očí, smútil, spomínal, a to všetko vkladal do veršov. A ja som sedela, čítala jednu báseň za druhou dokola a vyvaľovala oči. Nie je ľahké čítať básne, a hlavne v cudzom jazyku; vyžaduje si to plné sústredenie, inak vám ujde pointa. Teda, aspoň mne sa to stávalo. Preto som každú prečítala tak stokrát, a zakaždým mi ukázala niečo nové. Preto túto zbierku hodnotím piatimi hviezdičkami z piatich, a určite som s Cummingsom neskončila. Momentálne zháňam pre zmenu po slovensky jeho zbierku Tulipány a komíny. Ak by ste vedeli, kde ju zohnať, viete kam napísať. :)
Po Cummingsovi sa moja zbierka rozrástla o ďalších pár, Edgara Allana Poe-a (Havran a jiné básně), či elektronické knihy, ako zbierky Sylvie Plath a W.B. Yeatsa. Zatiaľ som s ich čítaním moc nepokročila, ale určite sa do nich čoskoro pustím. A jedno odporúčanie nakoniec: neškatuľkujte si poéziu ako najnudnejší žáner literatúry. Nebojte sa jej. Čítajte!
but i come with a dream
in my eyes tonight,
and knock with a rose
at the hopeless gate
of your heart
