Výnimočnosť v pravde

Toto som sa rozhodla napísať pod vplyvom playlistu nostalgia. Ešte neviem, čo to bude, ale tak je to asi zakaždým - neviem, čo idem písať, a vždy niečo napíšem. I keď je ťažké vyjadriť sa na verejnom blogu tak, aby vás stále delila stena anonymity.

You know my name, not my story. Citát na profilovke takmer každej basic bitch aneb dvanásťročnej baby, ktorá sa tvári, aké to už má ťažké. Nevravím, že ani jedna z nich to ťažké nemá. Ak je niečo, čoho je svet plný, sú to výnimky.

Ale kto (čo) je skutočne výnimkou? Každý si o sebe v hĺbke duše myslí, že je výnimočný. Je? Je. Pre niekoho nie je ľahké ukázať svojú výnimočnosť. Život im dal masky, za ktoré sa skrývajú, aby im nik nevidel do duše. Sklápajú pohľad, aby im nik nevidel do očí. Vraj oči sú oknom do duše. Sú? Sú.

Predsa internet je plný článkov o tom, že dav je len stádo oviec, slepo nasledujúcich baču. Ale kto je bača? Vie to niekto? Nie, pretože navzájom si veria, že nejaký existuje, a nie len že slepo nasledujú vymyslené hodnoty, ktoré sa im hodia. žiadna ovca nezdvihne zrak a nepozrie sa, kto ich vedie. A výnimočné sú práve tie, ktoré nájdu guráž pozrú sa, neuvidia nikoho a pochopia, že celé stádo je zbytočné a celé stáročia je bez vodcu. Niežeby sa už samotné ovce nepokúsili žiť v bačovej koži; ale súdiac podľa histórie, nikdy to nedopadlo najlepšie. Spôsobilo to bolesť, vojny a krutosť, ktoré dokáže vytvoriť iba niekto, kto pridobre pozná svoj druh. 

Nie každý zvláda bremeno výnimočnosti. Nie každý má dostatočne silné plecia, aby ho uniesli. 

Byť výnimočným znamená silu, znamená pozrieť sa do očí pravde a prestať klamať. Na druhých ľuďoch nezáleží. Najhoršie klamstvá sú tie, čo hovoríme sebe.

Nikto okrem vás samých vás nepresvedčí, ako vás má ten človek rád. Nikto okrem vás nepresvedčí o vašej kráse, pokiaľ ju sami neakceptujete. A o mnohých iných veciach. Jediní máte silu manipulovať s vlastnými spomienkami a pocitmi.

Subjektívny pohľad je klamlivý. Vidíte, čo chcete vidieť. Pretože pre (ne)výnimočného človeka neexistuje len jedna pravda. Nenájdu sa dvaja ľudia, pre ktorých je pravda rovnaký pojem.

Prečo ľudia nevravia vždy to, čo myslia? Prečo sa im zasekne jazyk a nedovolí vyjsť pravdivým slovám na povrch, ale vypúšťa samé klamstvá, motá sa do nich a nakoniec úplne stratí výnimočnosť tým, že premení klamstvo na pravdu ako Ježiš vodu na víno.

preto:

1. Pozri sa do zrkadla.

2. Prestaň si klamať.

3. Veľmi dobre vieš, čo je pravda. Tak si ju pripusti.

Klamstvo ľudí zraňuje, to vieme všetci. Ale presviedčať seba samého o nepravde bolí stokrát horšie. Prestaňte, kým nie je neskoro.

Hlúpe nočné články. Ale predsa majú pointu; kedy cez deň v sebe nájdete tú vážnosť?

Continue Reading...

O tom, ako pochopila Zonia, že poézia jej vlastne vonia

Zdravím. Áno, začala som čítať básničky!

Trochu ironické, pretože odkedy som sa naučila čítať, tak som ich neznášala. Na hodinách literatúry sme ich mávali v učebniciach, nebavili ma, načo v nich hľadať skryté významy a zabíjať čas niečím, čo nemá dej? Chcela som čítať príbehy, nie nejaký nezmyselný zrýmovaný text! Ok, je pravda, že ani dnes sa mi veľmi nepáčia tie, čo sú v učebniciach. Vždy vyberú nejakú trojstranovú suchú "klasiku", ktorá nemá grády. Anyway, nechytili ma, a až pár mesiacov dozadu nastal obrat.

Bola som u doktorky, čakala som v čakárni a v rukách som mala Steblá trávy od Whitmana (v angličtine) a snažila sa začítať. Vedľa mňa sedela nejaká žena, mohla mať tak tridsať a nazerala, čo čítam. Povedala som jej, že Whitmana a ona sa okamžite nadchla a rozprávala mi o tom, ako ho spolu s inými básnikmi čítavala, keď bola mladá a študovala literatúru. Vyzerala síce unavene, ale sympaticky a milo, navyše bola taká zapálená pre vec, nesmierne dobre sa mi s ňou rozprávalo. Povedala mi, že má dieťa a manžela, a že jej chýba mladosť. Zasnene rozprávala o básnikoch, knihách a literatúre. A povedala aj, že si mám všade nosiť so sebou zápisník a zapisovať svoje básne. Usmiala som sa na ňu a sľúbila jej to. A ona sa usmiala späť a zavreli sa za ňou dvere ordinácie. Zvláštne. Prosím, viac takýchto náhod?

Myslím, že práve toto bol zlomový bod, odkedy som poéziu skutočne začala chcieť čítať. Začala som pociťovať typický smäd a zvedavosť pre niečo nové, verila som, že neskončím na vlnách sklamania.

Veľa som o tom rozmýšľala a napokon som si cez Book Depository som si len tak, bez rozmyslu objednala Cummingsa, 100 Selected Poems. Pretože Whitman sa mi zdal na začiatok príliš. Neviem, prečo som to urobila; mala som z toho dobrý pocit. Keď kniha prišla (po asi troch týždňoch, uh), ihneď som sa do toho pustila. A ostala som uchvátená. Neskutočne.

Ako dokázal do pár riadkov vložiť toľko pocitov? Vyzerá to lajdácky, kadejako (ne)zrýmované, občas absurdné, ale predsa... Nedokázala som odtrhnúť zrak. Tenučká knižka a čo všetko obsahuje? E. E. Cummings zjavne vie, ako sa píšu básničky. Nepotreboval veľa písmen, slov a strán, dokonca ani rýmy na to, aby vyjadril, čo chcel, vytiahol z vás vaše pocity a zrazu všetko napísané dávalo zmysel.

Často to hraničilo z nezmyselnosťou, ale žiadna báseň predsa nebola bezo zmyslu.

Vyzeral, akoby písal len tak nedbanlivo, a predsa žiadna báseň nebola nedbanlivá.

Občas to znelo, že nepíše vážne, ale nič nebolo vážnejšie, ako téma básní.

Vyzeral, že nebásnil. Ale básnil. A snil.

Cummingsove (chudák, čo to má za priezvisko?) básne boli väčšinou o láske, slobode a (ne)šťastí. Vysmieval sa osudu do očí, smútil, spomínal, a to všetko vkladal do veršov. A ja som sedela, čítala jednu báseň za druhou dokola a vyvaľovala oči. Nie je ľahké čítať básne, a hlavne v cudzom jazyku; vyžaduje si to plné sústredenie, inak vám ujde pointa. Teda, aspoň mne sa to stávalo. Preto som každú prečítala tak stokrát, a zakaždým mi ukázala niečo nové. Preto túto zbierku hodnotím piatimi hviezdičkami z piatich, a určite som s Cummingsom neskončila. Momentálne zháňam pre zmenu po slovensky jeho zbierku Tulipány a komíny. Ak by ste vedeli, kde ju zohnať, viete kam napísať. :)

Po Cummingsovi sa moja zbierka rozrástla o ďalších pár,  Edgara Allana Poe-a (Havran a jiné básně), či elektronické knihy, ako zbierky Sylvie Plath a W.B. Yeatsa. Zatiaľ som s ich čítaním moc nepokročila, ale určite sa do nich čoskoro pustím. A jedno odporúčanie nakoniec: neškatuľkujte si poéziu ako najnudnejší žáner literatúry. Nebojte sa jej. Čítajte!

but i come with a dream
in my eyes tonight,
and knock with a rose
at the hopeless gate
of your heart

Continue Reading...

Troye Sivan vo Viedni!

Dnes napíšem niečo zo skutočného života. Žiadna recenzia, zoznam, názor. Nič také; oboznámim vás so zážitkom, na ktorý asi do konca života nezabudnem, pokiaľ teda nedostanem Alzheimera. Bolo to presne 2 týždne dozadu, vo Viedni. Možno ste to zaregistrovali na mojom instagrame... Ladies and gentlemen, Troye Sivan!

Dobre, možno vás to nezaujíma, ale pevne budem veriť, že aspoň trošku áno.

Pokiaľ ma poznáte, viete, aký mám k nemu postoj. Zbožňujem ho, ako aj jeho hudbu, vedela by som to počúvať navždy. Má pre mňa zvláštny citový význam. Troye, pokiaľ ho nepoznáte je 19-ročný spevák, začínajúci pôvodne ako YouTuber, úspešný autor albumu Blue Neighbourhood, ktorý prezentoval aj na turné. Na turné, ktorého som mala príležitosť byť hoci len malou súčasťou.

Čo už len o tom napísať? Bolo to neuveriteľné. Neskutočné, úžasné, wow, stále nemám slov. 

Astrid S

Tak od začiatku: koncert bol v pivovare. Áno, v pivovare. Ale pivo sme ani len nevideli, aj keď tam bolo mierne cítiť kvasnice. Kým sme prišli, bála som sa, že tam bude tlačenica po koniec ulice, milión ľudí, z ktorých mám paniku a stres. Našťastie sa moje predstavy nenaplnili; nebolo to vôbec také zlé, všetci sedeli pri hlavnej bráne, opretí o plot, všetci vyzerali nesmierne pekne, veď viete, také tumblr publikum. Našťastie aj počasie bolo bez obáv, bolo krásne. Navyše tam bolo strašne veľa zlatých ľudí, ktorým ste sa mohli bez obáv prihovoriť. Niežeby som to urobila. Bola som prekvapená, koľko tam bolo Čechov a Slovákov, takisto Maďarov. Ak to niekto z nich číta, ozvite sa! 

Bola som s pár kamarátkami a so sestrou, čakanie ubiehalo a brány sa začali otvárať. Nastala tlačenica, všetci zbesilo utekali dnu, tlačili sa, dostala som pár fajných kopancov či rán lakťom. Nezainteresovaný pozorovateľ sa musel zabaviť na tom, ako dav mladých ľudí zbesilo uteká do pivovaru. Esbéeskari mali kopu práce, kým udržali dav na uzde. Čo je už len ťažšie ako zadržiavať skupinu fangirls? No úprimne, byť nimi, radšej by som vyliezla na Everest a späť, ako robiť toto.

Napokon sme sa všetci nejako prebojovali cez milión rôznych kontrol, ďalších esbéeskarov, či náhodou nemáme bombu vo vrecku alebo mačetu za opaskom, až do koncertovej haly. Vyzerala super, ale predsa len mala chybu - teplotu. Občas tam bolo neznesiteľne horúco. Ale, you know, not as hot as Troye.

Dav čakal a čakal na predskokanku, teda nórsku speváčku Astrid S. Napokon za búrlivého potlesku prišla v Adidas súprave, zlatá a dobre naladená - avšak oznámila nám, že sa žiaľ necíti dobre, tak to skráti na tri pesničky. Boli skvelé, navodila mega atmosféru a roztancovala publikum. Ako to, že som predtým o nej nepočula?! Bola úžasná a už po pár minútach som ju začala zbožňovať. Napokon Astrid opustila pódium a opäť nás nechala vo vytržení čakať, tentoraz na Troyeho.

Čakanie ma nebavilo, prešľapovala som z miesta na miesto, nazerala babe predo mnou do instagramu, ďalšej vedľa mňa do fanfiction a počúvala rakúšanov, ako si v nemčine nadávajú. Teda, aspoň to tak znelo. Aj keď celá nemčina znie ako jedna veľká nadávka. Z (ne)činnosti ma vyrušili prvé tóny dema BITE, čo spôsobilo môjmu srdcu takmer infarkt a vtedy sa dav zbláznil. Začal kričať, skákať, skandovať, a na pódium pustili hmlu. Zasvietila na červeno, zhasla. A keď sa zase rozsvietilo, v hmle stála silueta. Silueta Troyeho Sivana. Potom tá silueta vyšla z hmly a začala spievať. Vtedy som už silne pochybovala, že by sa záchranári prepchali cez dav. 

Bola to úžasná show. Pohral sa s hmlou, svetlami a teatrálnymi efektami, ktoré dav fangirls a fanboys privádzali do nepríčetnosti. Nezaspieval JEDINÝ falošný tón, všetko bolo dokonalé, a aj ako človek na mňa zapôsobil skvelo - milý, pozorný a vtipný. Páčilo sa mi, že sa s nami tak veľa rozprával - o tom, ako je tu teplo, o sebe, aké sme super atraktívne publikum, dokonca nás ostriekal vodou z pištole!

Show pokračovala. Radosť sa stupňovala. Nekonečne som si to užívala, dokonca som mohla spievať, lebo ma cez hluk nikto nepočul. Každý tancoval, mával rukami, výskal, skákal. Každou jednou pesničkou som sa cítila slobodnejšie a odviazanejšie, bola som šťastná, nekonečne, že tam môžem byť. Chcela som, aby sa ten moment nikdy neskončil, trval navždy a ja som mohla mať naďalej euforický pocit, že niekam patrím, tancovať, nahrávať, mávať, spievať, strácať sa v hmle a splynúť s davom, neskutočným, všetci vtedy boli jeden a záležalo len na jednej osobe.

Každá pesnička bola niečím špecifická. Pri SUBURBIA všetci vytiahli popísané papiere (My suburbia is Slovakia), pri TALK ME DOWN všetci vytiahli svetlá, COOL bolo cool, no a YOUTH... neuveriteľné. (TU je video. Lepšie som nenašla a ani nie je moje, ale - oh my god. Počkajte do 2:36.) Dobre, to som si asi najviac užila, len škoda, že to bolo posledné. Moje nadšenie sa vtedy vystupňovalo a totálne explodovalo, keď začalo demo. Pretože: prečo by sme sa mali hanbiť za to, že sme mladí? Prečo by sme sa mali krotiť, držať na uzde a robiť, čo sa nám prikáže? My youth is yours! Patrí k mojim najobľúbenejším a tak hrozne som nechcela, aby sa koncert skončil. Ale skončil, s čím by som sa hádam mohla po dvoch týždňoch konečne zmieriť. 

Tak som ohluchnutá vyšla z pivárne, ako vo sne. Tento koncert určite patrí k najlepším zážitkom môjho života; bolo to úžasné, atmosféra, ľudia, hudba, Troye... Bola som zároveň aj našťastnejšia a najsmutnejšia, po dlhej dobe mi bolo úplne úžasne. Keby sa dal zastaviť čas, urobím to práve vtedy.

Na záver sa ospravedlňujem za kvalitu fotiek, fotené boli mobilom a nestáli sme tak blízko aby mohli byť úplne ostré, plus fejsbuk ich zdemoloval ešte viac. Ich autorom som ja + moja sestra, okrem teda poslednej fotky, ktorú odfotil neznámy šťastlivec, ktorý stál blízko. Nech žijú koncerty!

Ach, ešte stále mám zimomriavky.

Continue Reading...

11 vecí, ktoré vo mne vyvolávajú radosť

Dnes to bude niečo menej tradičné, spontánne. Nerobím to často (Prečo vlastne nie? Mala by som.), ale bude to krátky zoznam. Nie obyčajný zoznam, aký robíte, keď idete do obchodu. Jednoducho výber prostých jednoduchých vecí, ktoré mi vyčaria úsmev na tvári, zlepšia náladu, vyvolajú vo mne radosť. Každý nejaký má; a ak prídu temné časy, ich svetlo je jediným riešením. Tak teda, vypnite lampy. Prichádza trocha svetla. 

1. Vôňa starých knižiek. Cítiť ich vôňu, prechádzať po ich chrbtoch, stránkach a doslova pod prstami cítiť ich vek a spomienky.

2. Hviezdy. Noc, čistá obloha, ticho. Čo viac?

3. Vzduch po daždi. Vyjdete von a doslova cítite tú novú nádej.

4. Písacie stroje.

5. Letné búrky a blesky. Nabíjajú ma energiou a zároveň ma desia.

6. Psy, ich vrtenie chvostom a dobrosrdečný pohľad. Nie nadarmo sa hovorí, pes - najlepší priateľ človeka.

7. Západy slnka. Mohla by som sa pozerať navždy. Vôbec by mi nevadilo, keby slnko zapadalo 24 hodín denne.

8. Nový hudobný objav. Keď prechádzam Spotify, zrazu sa mi spustí (ne)známa kapela a v tom momente sa zamilujem.

9. Stromy. Ich pokoj, šušťanie listov vo vetre a ružové kvety.

10. Brusnicový džús. Alebo aj dva.

11. Sypané čaje. Ich vôňa, chuť, všetko.

Aké veci, pocity, situácie vyvolávajú radosť v tebe?

Continue Reading...