Koniec?

Čo presne si človek predstaví pod pojmom koniec?
Každý asi niečo iné. Koniec filmu, koniec školy, koniec činnosti... A čo majú konce s týmto článkom, a celkovo s týmto blogom?
Raz som si predsavzala, že s blogovaním neskončím, kým to nebude nutné. Možno niekoho poteším, že táto nutnosť zatiaľ neprišla. Blogovať neprestávam.
A tu je tá správa, ktorá možno niekoho nepoteší. Alebo som možno opäť iba naivná a všetkým je to úplne jedno, pretože môj blog je len zrnko piesku medzi tisíckami ďalších blogov (je). Tým chcem povedať, že tento blog, táto adresa, je konečná. Viac už sem nenapíšem článok. Prečo je to tak?
Zmeny. Vždy ma veľmi lákali, najmä keď dosiahnem vrchol nespokojnosti so svojím životom. Potrebujem zmiznúť a zmeniť všetko okolie vrátane seba. Plánujem vyhodiť svoj život do vzduchu a dúfam, že funguje ako ekosystémy z učebníc biológie, ktoré sa vraj pomaly postavia aj samé.
Sťahujem sa na inú adresu za roh blogosféry a začínam znovu. Otočím list papiera na čistú stranu. Alebo rovno vezmem nový. Zhrniem všetky karty zo stola, zamiešam a rozdám nanovo.
Možno sa pýtate: Prečo začínať znova od nuly, keď už máš niečo postavené? Nie je jej to ľúto? Odpoveď však pre vás nemám.
Pretože, ktovie? Je celé spektrum možností, čo mi to môže priniesť. A dnes mám odvahu pozrieť sa zmene do očí a skočiť do jej otvorenej náruče.
Tak sa majte, Zonia sa tu lúči.
Možno vietor ešte zafúka opačným smerom a ona sa vráti. Prevráti všetko naruby a zo zničeného postaví nové. Pretože ona je taká, napriek zmenám a snom.
Bye bye!

Continue Reading...

Strach múdreho muža | Patrick Rothfuss

Originálny názov: A wise man´s fear
Autor: Patrick Rothfuss
Diel v sérii: 2
Počet strán: veľa
Za titul ďakujem vydavateľstvu Preškoly - môžete kúpiť TU.

Aj v ďalšom semestri musí Kvothe čeliť nepriateľom z radov študentov i profesorov a tvrdo si vybojovať každú mincu, aby sa udržal na škole. Po nevydarenom pokuse o záchranu prsteňa z rúk zlodeja a úhlavného nepriateľa Ambrosea zápasí doslova o holý život. K tomu sa pridáva obvinenie na súde. Kým utíchne rozruch, rozhodne sa na niekoľko mesiacov opustiť univerzitu. Vydáva sa do vzdialeného Severenu, kde vstupuje do služieb bohatého a vplyvného maera Alverona a okrem iného dostáva za úlohu zlikvidovať banditov rabujúcich na kráľovských cestách. Výprava sa nečakane zvrtne, Kvothe sa dostáva do ríše víl a neskôr do Ademu, krajiny obývanej mimoriadne zvláštnym a životaschopným národom. Chlapec získava užitočné skúsenosti a zručnosti. Popritom vytrvalo pátra po tajomných Chandriáncoch, vrahoch svojej rodiny.

Prvým dielom série od Patricka Rothfussa som bola celkom nadšená. Prišlo mi to ako poriadne premakaná fantasy, s autentickými menami (dve muchy jednou ranou - mená aj meny), miestami, názvami a najmä príbehom, premysleným do najmenšieho detailu a popretkávaného zvratmi a stále novými a novými zápletkami. Presne ten istý názor som nadobudla pri čítaní Strachu múdreho muža, druhej časti, ktorá sa mi páčila o niečo viac.
Hlavným hrdinom je Kvothe, ryšavý premúdrelý mladík. Prisahám, on vedel snáď všetko; išlo mu čokoľvek do čoho sa pustil. A hoci bol mladý, zažil toho stokrát viac ako desať starých ľudí. Nečudo, koľko nepriateľov si takto človek narobí. V knihe boli dve dejové línie. Korene mal v hostinci, kde sa jednej noci samotný hostinský rozhodol svojim spoločníkom vyrozprávať svoj zložitý životný príbeh. A hostinským nebol nik iný, ako Kvothe.
Občas mi liezol na nervy, nebol to môj typ obľúbenej postavy; bol príliš premúdrelý a občas aj namyslený. Ale mal v sebe akési čudné čaro, ktorým ma nútil obľúbiť si ho.
Príbeh bol plný humoru a úplne vás do seba vtiahol. Situácie ste prežívali zároveň s Kvothem, cítili s postavami a objavovali nové a nové prekvapenia, čo vás čakali na každej strane. Nuda nebola možná; stránky ubiehali ako voda. Postavy boli prepracované do detailu, ich príbehy do seba zapadali ako puzzle. Niektorých som si veľmi obľúbila, napríklad Dennu, Auri či šialeného profesora Elodina. Síce je kniha ťažká a brutálne hrubá, ale stojí za to, vážne. 

Continue Reading...

Čo budem robiť v lete?

Tak, máme tu jún, pomaly sa uzatvárajú známky, vypisujú koncoročné vysvedčenia (chvalabohu, po desiatich mesiacoch trápenia, i keď neviem, či ho chcem aj vidieť) a čo je dôležité - dva mesiace ničnerobenia, nudy, chillovania, nových možností a čoho všetkého len chcete, sú za dverami a klopú ostošesť. Čochvíľa ich budem musieť pustiť ďalej a tento článok bude práve o tom, čo by som chcela za tieto dva mesiace stihnúť zrobiť a nezabiť všetok čas za internetom a knihami. I keď aj to určite bude; večne ostávam hore do neskorej noci a občas aj ide do tuhého, keď sa o pol tretej ráno zbadám, ako na youtube pozerám dvojhodinový dokument o randení siamských dvojičiek z deväťdesiatych rokov. Alebo desaťhodinovú verziu tohto:

Prosím, pozrite si aspoň tie prvé štyri minúty. Hit tohto leta, prisahám.

Ak ste po tom videu ešte nezavreli okno s mojím blogom, presunieme sa k pôvodnému zámeru tohto článku - zoznamu vecí, ktoré by som rada cez letné prázdniny stihla. 

1. Festival Grape

Asi ste už o tomto festivale (najmä) alternatívnej hudby počuli - koná sa každoročne na piešťanskom letisku už zopár rokov. Keď niekto povie "festival alternatívnej hudby" - hneď si predstavím kopu ľudí a hipsterov na jednej obrovskej ploche, flowercrowns, veselé stánky s nápojmi, polaroidy a skvelú atmosféru doplnenú jasaním davu do rytmu hudby. Je aj Grape taký? Netuším - zistím. Tento rok vystúpia interpreti ako MØ, Bloc Party, Crystal Castles, Jake Bugg, MIDI Lidi, Monikino Kino, Milky Chance... 

2. Spoznať nových ľudí

Ha-ha-ha. Moje sociálne schopnosti v kombinácii s novými neznámymi ľuďmi. Napriek smutnému faktu mojej neschopnosti udržať sa v spoločnosti cudzincov sa naozaj posnažím. Dokonca mám aj motiváciu (čo u mňa nie je na dennom poriadku) prehltnúť výhovorky a vrhnúť sa do davu plného potenciálnych priateľov. 

3. Čítať

Čo iné, všakže? Mám v pláne urobiť si zoznam kníh (čoskoro!), ktoré musím a chcem v lete čítať, pretože som to cez školu dosť zanedbávala (okrem nudných hodín, cez tie som naopak všetko dobehla). Je to krásne, ísť do záhrady s knihou, oprieť sa o strom a utiecť z reality s vedomím, že nie je nič, čo by vás nútilo stáť nohami na zemi. 

4. Túlať sa s fotoaparátom

Možno vám to uniklo, ale cez školu som stratila chuť čokoľvek robiť, do čoho patrí aj fotenie. Bývalo to jedno z mojich najväčších hobby, a teraz? Jediné, čo fotím, sú ťaháky a školské poznámky. Ja viem, ja viem. Ani ja na to nie som hrdá. A kedy je lepšia príležitosť vrátiť sa na scénu, ako cez leto?

5. Písať

Veľa, veľa, veľa písať. Na blogu určite budete nachádzať články častejšie a verím, že budú aj kreatívnejšie a zábavnejšie. Okrem toho mám v pláne pustiť sa do nejakého príbehu (alebo pokračovať v starých) a dopísať sériu básní. Možno sa občas čo-to vyskytne na blogu.

6. Naučiť sa nové veci

Robiť designy - blog by potreboval nejaký ten update. Variť a piecť - som fakt príšerný kuchár, mala by som s tým čosi urobiť. Učiť sa cudzí jazyk - konkrétne taliančinu, ktorú som už dávno pradávno načala a viem úplné základy, ktoré by som rada rozšírila. A kopu ďalších vecí, ktoré sa mi dostanú pod ruku.

7. Cestovať

Keďže som len chudobný študentík, na nejaké veľké cestovanie môžem rovno v tomto momente zabudnúť. Vrámci Slovenska je to však prijateľnejšie, keďže vlaky sú zdarma a s kamarátmi sa môžeme vlakom odviezť kamkoľvek, hoci aj na druhú stranu Slovenska. Určite bude veľa fotiek a dôkazov, že Slovensko nie je diera, kde nič nie je, pretože určite niečo nájdeme. Určite.

Leto je zároveň skvelým, zároveň hrozným ročným obdobím. Cez tie najhorúcejšie dni sa akurát tak potíte ako hriešnik v kostole, sedíte milimetre od klimatizácie a stále umierate od horúčavy. Vtedy sa človeku nič nechce, najmä niekam ísť po rozhorúčených chodníkoch, ktorých sa vám len náhodou dotkne kúsok kože a uškvaríte sa zaživa. Ale myslím si, že výhody prevažujú; sloboda, voľnosť, otvorená náruč plná možností všetkého, čo sa dá robiť. Síce horúce dni, ale chladnejšie hviezdne prebdené noci, a spánok vám aj tak nechýba. Tak čo, naladila som niekoho do letnej pohody a vzala mu posledné zvyšky motivácie do učenia, keďže hell week je v plnom prúde? Lebo sebe som to urobila. Bože, neznášam sa.

S kým sa vidím na Grape? A aké máte vy plány na leto?

 

Continue Reading...

Čítaj kdekoľvek! + SÚŤAŽ

Zdravím! Dnes som tu s niečím, čo už dlho na blogu nebolo. Vlastne, nie len ja, ale aj - kto iný - Anet! S pomocou a podporou vydavateľstva Slovart, ktoré, ako iste viete, oslavuje 25. výročie, sme si pre vás pripravili malý projekt aj so súťažou. Ok, myslím že dojemnej speech stačilo, ideme na vec.

O čo ide?

Nevolá sa to Čítaj kdekoľvek! len tak pre nič, za nič. Ide o viac-menej instagramovú súťaž, kde všetci čitatelia majú možnosť ukázať, kde všade sa dá čítať. Oduševnený knihomoľ si je schopný s knihou aj do jarku sadnúť, right? Preto: Odfoťte sa na neobyčajných miestach, kde sa dá čítať, neklaďte medze fantázii a choďte do každého bláznivého nápadu. ALE, keďže srdcom tejto súťaže je spomínané vydavateľstvo a ich výročie, vyberte si knihu z ich radov. Nemusíte sa obávať, možností je viac než dosť. :)

A tu sa dostávame k súťaži. Aby ste mohli čokoľvek vyhrať, je potrebné fotku zverejniť na instagrame a označiť ju hashtagom #CitajKdekolvek a #Slovart25. Ak by ste veľmi chceli, môžete v kľude označiť naše instagramy, teda @zoniaworld, @readingbookswithlove467 a @slovartbooklab. To ale nemusíte, nie je to podmienkou.

Pre inšpiráciu viď pár našich fotiek.

O čo sa súťaží?
Náhodne budú vybratí dvaja výhercovia. Každý z nich si môže vybrať ľubovoľnú knihu (beletriu) zo Slovartu, tak si to nenechajte ujsť, foťte a tagujte! :) Čas máte do 21.6., čiže presne dva týždne. Súťaž bude vyhodnotená na blogu Anet (nezabudnite pozrieť aj jej článok!).

Continue Reading...

Výnimočnosť v pravde

Toto som sa rozhodla napísať pod vplyvom playlistu nostalgia. Ešte neviem, čo to bude, ale tak je to asi zakaždým - neviem, čo idem písať, a vždy niečo napíšem. I keď je ťažké vyjadriť sa na verejnom blogu tak, aby vás stále delila stena anonymity.

You know my name, not my story. Citát na profilovke takmer každej basic bitch aneb dvanásťročnej baby, ktorá sa tvári, aké to už má ťažké. Nevravím, že ani jedna z nich to ťažké nemá. Ak je niečo, čoho je svet plný, sú to výnimky.

Ale kto (čo) je skutočne výnimkou? Každý si o sebe v hĺbke duše myslí, že je výnimočný. Je? Je. Pre niekoho nie je ľahké ukázať svojú výnimočnosť. Život im dal masky, za ktoré sa skrývajú, aby im nik nevidel do duše. Sklápajú pohľad, aby im nik nevidel do očí. Vraj oči sú oknom do duše. Sú? Sú.

Predsa internet je plný článkov o tom, že dav je len stádo oviec, slepo nasledujúcich baču. Ale kto je bača? Vie to niekto? Nie, pretože navzájom si veria, že nejaký existuje, a nie len že slepo nasledujú vymyslené hodnoty, ktoré sa im hodia. žiadna ovca nezdvihne zrak a nepozrie sa, kto ich vedie. A výnimočné sú práve tie, ktoré nájdu guráž pozrú sa, neuvidia nikoho a pochopia, že celé stádo je zbytočné a celé stáročia je bez vodcu. Niežeby sa už samotné ovce nepokúsili žiť v bačovej koži; ale súdiac podľa histórie, nikdy to nedopadlo najlepšie. Spôsobilo to bolesť, vojny a krutosť, ktoré dokáže vytvoriť iba niekto, kto pridobre pozná svoj druh. 

Nie každý zvláda bremeno výnimočnosti. Nie každý má dostatočne silné plecia, aby ho uniesli. 

Byť výnimočným znamená silu, znamená pozrieť sa do očí pravde a prestať klamať. Na druhých ľuďoch nezáleží. Najhoršie klamstvá sú tie, čo hovoríme sebe.

Nikto okrem vás samých vás nepresvedčí, ako vás má ten človek rád. Nikto okrem vás nepresvedčí o vašej kráse, pokiaľ ju sami neakceptujete. A o mnohých iných veciach. Jediní máte silu manipulovať s vlastnými spomienkami a pocitmi.

Subjektívny pohľad je klamlivý. Vidíte, čo chcete vidieť. Pretože pre (ne)výnimočného človeka neexistuje len jedna pravda. Nenájdu sa dvaja ľudia, pre ktorých je pravda rovnaký pojem.

Prečo ľudia nevravia vždy to, čo myslia? Prečo sa im zasekne jazyk a nedovolí vyjsť pravdivým slovám na povrch, ale vypúšťa samé klamstvá, motá sa do nich a nakoniec úplne stratí výnimočnosť tým, že premení klamstvo na pravdu ako Ježiš vodu na víno.

preto:

1. Pozri sa do zrkadla.

2. Prestaň si klamať.

3. Veľmi dobre vieš, čo je pravda. Tak si ju pripusti.

Klamstvo ľudí zraňuje, to vieme všetci. Ale presviedčať seba samého o nepravde bolí stokrát horšie. Prestaňte, kým nie je neskoro.

Hlúpe nočné články. Ale predsa majú pointu; kedy cez deň v sebe nájdete tú vážnosť?

Continue Reading...

O tom, ako pochopila Zonia, že poézia jej vlastne vonia

Zdravím. Áno, začala som čítať básničky!

Trochu ironické, pretože odkedy som sa naučila čítať, tak som ich neznášala. Na hodinách literatúry sme ich mávali v učebniciach, nebavili ma, načo v nich hľadať skryté významy a zabíjať čas niečím, čo nemá dej? Chcela som čítať príbehy, nie nejaký nezmyselný zrýmovaný text! Ok, je pravda, že ani dnes sa mi veľmi nepáčia tie, čo sú v učebniciach. Vždy vyberú nejakú trojstranovú suchú "klasiku", ktorá nemá grády. Anyway, nechytili ma, a až pár mesiacov dozadu nastal obrat.

Bola som u doktorky, čakala som v čakárni a v rukách som mala Steblá trávy od Whitmana (v angličtine) a snažila sa začítať. Vedľa mňa sedela nejaká žena, mohla mať tak tridsať a nazerala, čo čítam. Povedala som jej, že Whitmana a ona sa okamžite nadchla a rozprávala mi o tom, ako ho spolu s inými básnikmi čítavala, keď bola mladá a študovala literatúru. Vyzerala síce unavene, ale sympaticky a milo, navyše bola taká zapálená pre vec, nesmierne dobre sa mi s ňou rozprávalo. Povedala mi, že má dieťa a manžela, a že jej chýba mladosť. Zasnene rozprávala o básnikoch, knihách a literatúre. A povedala aj, že si mám všade nosiť so sebou zápisník a zapisovať svoje básne. Usmiala som sa na ňu a sľúbila jej to. A ona sa usmiala späť a zavreli sa za ňou dvere ordinácie. Zvláštne. Prosím, viac takýchto náhod?

Myslím, že práve toto bol zlomový bod, odkedy som poéziu skutočne začala chcieť čítať. Začala som pociťovať typický smäd a zvedavosť pre niečo nové, verila som, že neskončím na vlnách sklamania.

Veľa som o tom rozmýšľala a napokon som si cez Book Depository som si len tak, bez rozmyslu objednala Cummingsa, 100 Selected Poems. Pretože Whitman sa mi zdal na začiatok príliš. Neviem, prečo som to urobila; mala som z toho dobrý pocit. Keď kniha prišla (po asi troch týždňoch, uh), ihneď som sa do toho pustila. A ostala som uchvátená. Neskutočne.

Ako dokázal do pár riadkov vložiť toľko pocitov? Vyzerá to lajdácky, kadejako (ne)zrýmované, občas absurdné, ale predsa... Nedokázala som odtrhnúť zrak. Tenučká knižka a čo všetko obsahuje? E. E. Cummings zjavne vie, ako sa píšu básničky. Nepotreboval veľa písmen, slov a strán, dokonca ani rýmy na to, aby vyjadril, čo chcel, vytiahol z vás vaše pocity a zrazu všetko napísané dávalo zmysel.

Často to hraničilo z nezmyselnosťou, ale žiadna báseň predsa nebola bezo zmyslu.

Vyzeral, akoby písal len tak nedbanlivo, a predsa žiadna báseň nebola nedbanlivá.

Občas to znelo, že nepíše vážne, ale nič nebolo vážnejšie, ako téma básní.

Vyzeral, že nebásnil. Ale básnil. A snil.

Cummingsove (chudák, čo to má za priezvisko?) básne boli väčšinou o láske, slobode a (ne)šťastí. Vysmieval sa osudu do očí, smútil, spomínal, a to všetko vkladal do veršov. A ja som sedela, čítala jednu báseň za druhou dokola a vyvaľovala oči. Nie je ľahké čítať básne, a hlavne v cudzom jazyku; vyžaduje si to plné sústredenie, inak vám ujde pointa. Teda, aspoň mne sa to stávalo. Preto som každú prečítala tak stokrát, a zakaždým mi ukázala niečo nové. Preto túto zbierku hodnotím piatimi hviezdičkami z piatich, a určite som s Cummingsom neskončila. Momentálne zháňam pre zmenu po slovensky jeho zbierku Tulipány a komíny. Ak by ste vedeli, kde ju zohnať, viete kam napísať. :)

Po Cummingsovi sa moja zbierka rozrástla o ďalších pár,  Edgara Allana Poe-a (Havran a jiné básně), či elektronické knihy, ako zbierky Sylvie Plath a W.B. Yeatsa. Zatiaľ som s ich čítaním moc nepokročila, ale určite sa do nich čoskoro pustím. A jedno odporúčanie nakoniec: neškatuľkujte si poéziu ako najnudnejší žáner literatúry. Nebojte sa jej. Čítajte!

but i come with a dream
in my eyes tonight,
and knock with a rose
at the hopeless gate
of your heart

Continue Reading...

Troye Sivan vo Viedni!

Dnes napíšem niečo zo skutočného života. Žiadna recenzia, zoznam, názor. Nič také; oboznámim vás so zážitkom, na ktorý asi do konca života nezabudnem, pokiaľ teda nedostanem Alzheimera. Bolo to presne 2 týždne dozadu, vo Viedni. Možno ste to zaregistrovali na mojom instagrame... Ladies and gentlemen, Troye Sivan!

Dobre, možno vás to nezaujíma, ale pevne budem veriť, že aspoň trošku áno.

Pokiaľ ma poznáte, viete, aký mám k nemu postoj. Zbožňujem ho, ako aj jeho hudbu, vedela by som to počúvať navždy. Má pre mňa zvláštny citový význam. Troye, pokiaľ ho nepoznáte je 19-ročný spevák, začínajúci pôvodne ako YouTuber, úspešný autor albumu Blue Neighbourhood, ktorý prezentoval aj na turné. Na turné, ktorého som mala príležitosť byť hoci len malou súčasťou.

Čo už len o tom napísať? Bolo to neuveriteľné. Neskutočné, úžasné, wow, stále nemám slov. 

Astrid S

Tak od začiatku: koncert bol v pivovare. Áno, v pivovare. Ale pivo sme ani len nevideli, aj keď tam bolo mierne cítiť kvasnice. Kým sme prišli, bála som sa, že tam bude tlačenica po koniec ulice, milión ľudí, z ktorých mám paniku a stres. Našťastie sa moje predstavy nenaplnili; nebolo to vôbec také zlé, všetci sedeli pri hlavnej bráne, opretí o plot, všetci vyzerali nesmierne pekne, veď viete, také tumblr publikum. Našťastie aj počasie bolo bez obáv, bolo krásne. Navyše tam bolo strašne veľa zlatých ľudí, ktorým ste sa mohli bez obáv prihovoriť. Niežeby som to urobila. Bola som prekvapená, koľko tam bolo Čechov a Slovákov, takisto Maďarov. Ak to niekto z nich číta, ozvite sa! 

Bola som s pár kamarátkami a so sestrou, čakanie ubiehalo a brány sa začali otvárať. Nastala tlačenica, všetci zbesilo utekali dnu, tlačili sa, dostala som pár fajných kopancov či rán lakťom. Nezainteresovaný pozorovateľ sa musel zabaviť na tom, ako dav mladých ľudí zbesilo uteká do pivovaru. Esbéeskari mali kopu práce, kým udržali dav na uzde. Čo je už len ťažšie ako zadržiavať skupinu fangirls? No úprimne, byť nimi, radšej by som vyliezla na Everest a späť, ako robiť toto.

Napokon sme sa všetci nejako prebojovali cez milión rôznych kontrol, ďalších esbéeskarov, či náhodou nemáme bombu vo vrecku alebo mačetu za opaskom, až do koncertovej haly. Vyzerala super, ale predsa len mala chybu - teplotu. Občas tam bolo neznesiteľne horúco. Ale, you know, not as hot as Troye.

Dav čakal a čakal na predskokanku, teda nórsku speváčku Astrid S. Napokon za búrlivého potlesku prišla v Adidas súprave, zlatá a dobre naladená - avšak oznámila nám, že sa žiaľ necíti dobre, tak to skráti na tri pesničky. Boli skvelé, navodila mega atmosféru a roztancovala publikum. Ako to, že som predtým o nej nepočula?! Bola úžasná a už po pár minútach som ju začala zbožňovať. Napokon Astrid opustila pódium a opäť nás nechala vo vytržení čakať, tentoraz na Troyeho.

Čakanie ma nebavilo, prešľapovala som z miesta na miesto, nazerala babe predo mnou do instagramu, ďalšej vedľa mňa do fanfiction a počúvala rakúšanov, ako si v nemčine nadávajú. Teda, aspoň to tak znelo. Aj keď celá nemčina znie ako jedna veľká nadávka. Z (ne)činnosti ma vyrušili prvé tóny dema BITE, čo spôsobilo môjmu srdcu takmer infarkt a vtedy sa dav zbláznil. Začal kričať, skákať, skandovať, a na pódium pustili hmlu. Zasvietila na červeno, zhasla. A keď sa zase rozsvietilo, v hmle stála silueta. Silueta Troyeho Sivana. Potom tá silueta vyšla z hmly a začala spievať. Vtedy som už silne pochybovala, že by sa záchranári prepchali cez dav. 

Bola to úžasná show. Pohral sa s hmlou, svetlami a teatrálnymi efektami, ktoré dav fangirls a fanboys privádzali do nepríčetnosti. Nezaspieval JEDINÝ falošný tón, všetko bolo dokonalé, a aj ako človek na mňa zapôsobil skvelo - milý, pozorný a vtipný. Páčilo sa mi, že sa s nami tak veľa rozprával - o tom, ako je tu teplo, o sebe, aké sme super atraktívne publikum, dokonca nás ostriekal vodou z pištole!

Show pokračovala. Radosť sa stupňovala. Nekonečne som si to užívala, dokonca som mohla spievať, lebo ma cez hluk nikto nepočul. Každý tancoval, mával rukami, výskal, skákal. Každou jednou pesničkou som sa cítila slobodnejšie a odviazanejšie, bola som šťastná, nekonečne, že tam môžem byť. Chcela som, aby sa ten moment nikdy neskončil, trval navždy a ja som mohla mať naďalej euforický pocit, že niekam patrím, tancovať, nahrávať, mávať, spievať, strácať sa v hmle a splynúť s davom, neskutočným, všetci vtedy boli jeden a záležalo len na jednej osobe.

Každá pesnička bola niečím špecifická. Pri SUBURBIA všetci vytiahli popísané papiere (My suburbia is Slovakia), pri TALK ME DOWN všetci vytiahli svetlá, COOL bolo cool, no a YOUTH... neuveriteľné. (TU je video. Lepšie som nenašla a ani nie je moje, ale - oh my god. Počkajte do 2:36.) Dobre, to som si asi najviac užila, len škoda, že to bolo posledné. Moje nadšenie sa vtedy vystupňovalo a totálne explodovalo, keď začalo demo. Pretože: prečo by sme sa mali hanbiť za to, že sme mladí? Prečo by sme sa mali krotiť, držať na uzde a robiť, čo sa nám prikáže? My youth is yours! Patrí k mojim najobľúbenejším a tak hrozne som nechcela, aby sa koncert skončil. Ale skončil, s čím by som sa hádam mohla po dvoch týždňoch konečne zmieriť. 

Tak som ohluchnutá vyšla z pivárne, ako vo sne. Tento koncert určite patrí k najlepším zážitkom môjho života; bolo to úžasné, atmosféra, ľudia, hudba, Troye... Bola som zároveň aj našťastnejšia a najsmutnejšia, po dlhej dobe mi bolo úplne úžasne. Keby sa dal zastaviť čas, urobím to práve vtedy.

Na záver sa ospravedlňujem za kvalitu fotiek, fotené boli mobilom a nestáli sme tak blízko aby mohli byť úplne ostré, plus fejsbuk ich zdemoloval ešte viac. Ich autorom som ja + moja sestra, okrem teda poslednej fotky, ktorú odfotil neznámy šťastlivec, ktorý stál blízko. Nech žijú koncerty!

Ach, ešte stále mám zimomriavky.

Continue Reading...

11 vecí, ktoré vo mne vyvolávajú radosť

Dnes to bude niečo menej tradičné, spontánne. Nerobím to často (Prečo vlastne nie? Mala by som.), ale bude to krátky zoznam. Nie obyčajný zoznam, aký robíte, keď idete do obchodu. Jednoducho výber prostých jednoduchých vecí, ktoré mi vyčaria úsmev na tvári, zlepšia náladu, vyvolajú vo mne radosť. Každý nejaký má; a ak prídu temné časy, ich svetlo je jediným riešením. Tak teda, vypnite lampy. Prichádza trocha svetla. 

1. Vôňa starých knižiek. Cítiť ich vôňu, prechádzať po ich chrbtoch, stránkach a doslova pod prstami cítiť ich vek a spomienky.

2. Hviezdy. Noc, čistá obloha, ticho. Čo viac?

3. Vzduch po daždi. Vyjdete von a doslova cítite tú novú nádej.

4. Písacie stroje.

5. Letné búrky a blesky. Nabíjajú ma energiou a zároveň ma desia.

6. Psy, ich vrtenie chvostom a dobrosrdečný pohľad. Nie nadarmo sa hovorí, pes - najlepší priateľ človeka.

7. Západy slnka. Mohla by som sa pozerať navždy. Vôbec by mi nevadilo, keby slnko zapadalo 24 hodín denne.

8. Nový hudobný objav. Keď prechádzam Spotify, zrazu sa mi spustí (ne)známa kapela a v tom momente sa zamilujem.

9. Stromy. Ich pokoj, šušťanie listov vo vetre a ružové kvety.

10. Brusnicový džús. Alebo aj dva.

11. Sypané čaje. Ich vôňa, chuť, všetko.

Aké veci, pocity, situácie vyvolávajú radosť v tebe?

Continue Reading...

My ostatní tu len tak žijeme | Patrick Ness

Originálny názov: The Rest Of Us Just Live Here
Autor: Patrick Ness
Vydavateľstvo: Slovart
Počet strán: 285
Goodreads hodnotenie: 3.81/5
Moje hodnotenie: 3.5/5


ANOTÁCIA
Čo ak nepatríš medzi vyvolených? Čo ak nemáš za úlohu bojovať s nemŕtvymi, alebo s duchmi požierajúcimi duše, alebo s čímkoľvek, čo má na svedomí neznáme modré svetlo a všetkých mŕtvych nezávislákov? 
Možno si aj ty presne ako Mikey, ktorý chce len zmaturovať, ísť na maturitný ples a konečne nabrať odvahu a pozvať dievča na rande, skôr ako niekomu zasa napadne vyhodiť ich školu do vzduchu.
Pretože niekedy sú proste aj dôležitejšie problémy ako tohtotýždňový koniec sveta. Dokonca aj vtedy, ak Mikeyho najlepšieho kamoša pokladajú všetky mačky z okolia za svojho boha.

ČO SI MYSLÍM?

Toto je v poradí druhý román od Patricka Nessa, ktorý vyšiel z brán Slovartu. Prvým bol, ako inak, Sedem minút po polnoci, ktorý vyrazil dych mnohým čitateľom, ktorí knihu zhltli v priebehu pár hodín (vrátane mňa) a všade okolo len samé dobré chýry a chvály. Vydanie 7MPP nasadilo Patrickovu latku poriadne vysoko a moje očakávania... nuž, ešte vyššie. Čakala som, že My ostatní tu len tak žijeme bude fenomén, ktorý jednoducho nebudete môcť prestať čítať a totálne vám vyrazí dych.
Nuž, asi som sa trochu prerátala. Napriek tomu to však bola dobrá kniha. Bol to oddych, príjemne mi ubudáli kilometre a krátil sa čas, ktorý som musela presedieť vo vlaku. A teraz už k pointe: čím bola kniha dobrá?

Predovšetkým svojou výnimočnosťou. Patrick opäť vymyslel niečo, čo je nebežné, nestretávate sa s tým v každej druhej knihe. Napísal akoby dve knihy zároveň v jednej, ktoré spájala jedna zápletka. Jedna nadprirodzená udalosť. Jeden spoločný osud. A k tomu všetkému dve skupiny hrdinov. A musím uznať: Patrick to vymyslel priam geniálne. Narážky na to, ako v každej druhej knihe musí byť skupinka hrdinov, ktorým mihom okamihu leží na pleciach váha celého sveta - a woohoo, šup do akcie, musia bojovať za šľachetné dobro, zničiť všetko zlo a zachrániť svet! V podstate Supermanovia bez eska a bez plášťa. Vždy tu boli hrdinovia a záporáci. No pomyslel niekto na neutrálne postavy, ktoré sú v príbehoch odsúvané bokom, lebo nikoho nezachraňujú, nestrieľajú, neovládajú mágiu, nevyťahujú lightsabery ani neriešia problémy, ako zachrániť priateľa z rúk diabolských obrov? Nie. Nikto na nich nepomyslel, až na Patricka, ktorý si veľmi nenápadne urobil zo starého zabehnutého systému srandu.

Čitateľ bol začiatkom každej kapitoly oboznámený s nadprirodzeným dianím a akčnejšou časťou príbehu, ale bolo to vyriešené veľmi jednoducho: v dvoch-troch vetách bolo napísané, čo by sa asi tak v príbehu stalo, keby boli hlavnými hrdinami Nezávisláci - tzv. hrdinovia príbehu, ktorí všetkých zachránia. Nápadne pripomínali hipsterov - mená z päťdesiatych rokov (no povedzte že nie, Kerouac, Satchel, Dylan...), dlhé kabáty po starých rodičoch, staré pletené svetre, žiaden internet, atakďalej. Proste odvážni superschopní hipíci. 
No tých bokom, pretože Patrickov pohľad na príbeh nebol cez ich oči. Zaostril na hrdinov bez hrdinstva, vrstvu, ktorá sa zaobíde bez bezpodmienečného zachraňovania sveta, teda normálnych tínedžerov, študentov strednej školy v maturitnom ročníku, ktorí túžia len zmaturovať, vyletieť zo stereotypu malého mestečka, zmiznúť na vysokú a začať odznova. Skupina priateľov, ktorá čitateľovi automaticky pripadá nedôležitá, lebo nemá žiadne špeciálne poslanie ako Nezávisláci, práve naopak zohráva veľkú úlohu. Symbolickú. 

Vraj: Každý máme niečo. Každý ma nejaký problém, niečo, čokoľvek, váhu na pleciach. Niekedy to je akoby vám len niekto položil ruku na rameno, niekedy to snáď je, akoby vám na pleciach ležala váha celého sveta. A nemusíte pritom riešiť ani problémy, pri ktorých je očakávané, že riešite, keď máte pocit takej váhy na pleciach: Patrick vložil do úst niektorej postavy (klamala by som, keby som vedela akej) slová: Každý máme niečo. 
To "niečo" hlavnej postavy, Mikeyho, syna politickej kandidátky a opilca, brat dvoch dievčat, roky nešťastne zamilovaný, je psychika. Bojuje s úzkosťou, obsedantno-kompulzívnou poruchou a množstvom démonov, ktoré ho desia. Mel, Mikeyho sestra, je vyliečená pacientka anorexie a nedá sa povedať, že je úplne v poriadku. Henna, krásne dievča, objekt Mikeyho lásky, bojuje taktiež, sama so sebou a tým, čo vlastne chce. Jared sa zmieruje so svojím osudom, božským pôvodom a kopou tajomstiev. A je tu aj Nathan...tajomná postava,

A všetko je to vytrhnuté z reálneho života, až priveľmi. Tak to ozaj býva. Nie každá láska vyjde, nie každý nápad dosiahne cieľ, nie každé priateľstvo má šťastný koniec. Každý má na chrbte neviditeľné bremeno, ktorému čelí. A to je práve ten moment, keď si uvedomíte, že nielen záchranci sveta sú hrdinovia.
Tak, toľko k pozitívam. Občas príbehu chýbala pútavosť, bol predvídateľný a, nuž, hlavný hrdina mi tak trochu liezol na nervy, lebo som ho celkom chápala. A možno to bol ten problém. Avšak niektoré ostatné postavy boli veľmi vydarené. Trebárs zo štvrtiny boh Jared, sassy Mel, desaťročný Mŕtvy dych či severská černoška Henna. I keď mala táto kniha niečo do seba, navonok to pôsobilo ako priemerná Young Adult-ka. Nič vás neprekvapilo, nemalo to grády a na môj vkus, Patrick nechal priveľa dverí otvorených. Písal veľmi jednoduchým štýlom, ale nerobilo to problém, a tak sa stalo to, že som ani nevedela ako, polovica bola za mnou.

My ostatní tu len tak žijeme nebolo žiadne prevratné dielo, i keď zachovalo dôležitú pointu a zvýraznilo fakt, že každý môže byť hrdinom. A taktiež to, že Patrick Ness to so spisovateľským perom vie.

Continue Reading...

Čo nové mi priniesol marec zo Slovartu? | Charlieho malé tajomstvá, Ari a Dante

Zdravím opäť všetkých pútnikov, ktorí si môžu online prečítať, ako neviem začínať články. Dnes to však budú rovno dve muchy jednou ranou - dve recenzie na dve knihy, ktoré som síce už predtým mala dávno prečítané, ale re-readingy nikdy nezaškodia, či? Hlavne, keď sú to Charlieho malé tajomstvá a Aristotle a Dante spoznávajú svet a tajomstvá vesmíru. Zaujímavé, Ari a Dante sú v mojej poličke poklad, lebo ešte nemám knihu s takým dlhým názvom. Práve na túto knihu sa môj pohľad s odstupom času trochu zmenil, nadšenie mierne opadlo... no veď uvidíte. 

Charlieho malé tajomstvá

Originálny názov: The perks of being a wallflower

Autor:Stephen Chbosky

Vydavateľstvo: Slovart (Knihu si môžete kúpiť TU)

Počet strán: 208

Goodreads hodnotenie: 4.20/5.00
Moje hodnotenie: ★★★★★

Anotácia: TU

ČO SI MYSLÍM?

Asi niektorí viete, čo si o knihe Charlieho malé tajomstvá myslím. Stáva sa často, že Charlieho citujem alebo s niekým zrovnávam. Je to totiž veľmi... ovplyvňujúca kniha. Aj film.

Ja neviem, čo je na nej také neobyčajné. Možno je to tá realita, narozdiel od Ariho a Danteho. Nepopulárny chlapec, žiadni kamaráti (ak nerátam mŕtvych, čo si prestrelili lebku), osamelý a objavujúci samého seba. Občas ma zarážalo, aký bol Charlie vnímavý; objavoval a skúmal každého tak, ako to väčšina ľudí nedokáže, alebo si aspoň nedá tú námahu. Charlie píše listy "priateľovi" o svojom živote a pocitoch, vylieva si srdce nie zrovna denníčkovým spôsobom a je úprimný. Je smutný, šťastný, zmätený, smutný a zase smutný. Neskrýva sa, všetko povie na rovinu, bez zveličujúceho efektu. Nehrá sa na štýlového frajera so športovou mikinou a závislosťou na alkohole či drogách. A hotovo, BUM. Prečo ho potom nikto neberie takého, akého je? Prečo potrebuje pretvárku a masku k tomu, aby bol obľúbený, alebo aspoň do tej miery, že každú druhú prestávku neskončí s hlavou v záchode?

Charlie je dosť svojský, má neobyčajný pohľad na svet, a i keď pod vplyvom nadrogovaných brownies a návale úprimnosti, (,,Highschool? Bullshit.") bol nazvaný wallflowerom. Pozorovateľom. Objavovateľom. Vidí, chápe. Dokazuje, že nech ste akýkoľvek skvelý človek, vždy sa nájdu ľudia, pre ktorých nie ste dostatočne skvelý. No na druhej strane dokazuje, že prídu zaslúžene aj ľudia, pre ktorých ste viac ako skvelý. V tomto prípade Patrick a Sam. Ach jaj, ako ich oboch zbožňujem. Patrick, rebelský, 

úžasný a vtipný, gej, ešte lepší kamarát a krásna Sam. Atmosféru dopĺňa skvelá hudba (odporúčam vypočuť si Charlieho playlist, ktorý im daroval, nájdete ho hocikde na YouTube, Spotify, 8tracks... pod menom One Winter. A filmový soundtrack... ach. Je tu dokonca aj Rocky Horror Show.)

Ja ani neviem, čo povedať. Charlieho malé tajomstvá je jedna z mojich najobľúbenejších kníh, ktoré ma neprestanú baviť ani po tisícich re-readingoch. Zatiaľ síce boli iba dva, ale som blízko k pointe, right? K čítaniu si pustite One Winter a soundtrack, keď dočítate, tak rovno film. A čakajte na ten nekonečný moment.

Aristotles a Dante spoznávajú svet a tajomstvá vesmíru

Originálny názov: Aristotle and Dante discover secrets of the universe

Autor: Benjamin A. Sáenz

Vydavateľstvo: Slovart (Knihu si môžete kúpiť TU)

Počet strán: 367

Goodreads hodnotenie: 4.33/5
Moje hodnotenie: váham, ale... ★★★★☆

Anotácia: TU

ČO SI MYSLÍM?

Ariho a Danteho som prvýkrát čítala pred vyše rokom, v anglickom origináli. Je to jedna z najľahších kníh v angličtine, ktoré som kedy čítala, a čo ma najviac očarilo? Moje o rok mladšie ja bolo nadšené z obsahu, krásy myšlienok a postáv, ktoré autor vtesnal do cca 300 strán, navyše na to nepotreboval synonymický slovník anglického jazyka, zastaralé klišé slová ani preumelkované súvetia na pol strany. Síce to všetko mám rada, ale to teraz bokom... Fascinujúce, nie?

No druhý krát to už nebolo také fascinujúce ako prvý krát. Často (na môj vkus až príliš často) som narážala na pasáže, ktoré boli totálne mimo reality, neprirodzené a jednoducho... rozčuľujúce. Nepridávala tomu ani hlavná postava, Ari Mendoza - mexický tínedžer žijúci v susedstve, bez kamarátov a zložitými pocitmi, ktorým ani sám nerozumie. Príliš milovaný, neschopný vracať city v dostatočnej miere, s milujúcimi rodičmi a bratom vo väzení. Nebol by to taký zlý opis postavy, keby niet niektorých maličkostí: Ari sa utápal v sebaľútosti približne každú druhú stranu, vkuse niekoho neznášal za to, ako ho miluje, správal sa povrchne ku každej živej osobe a hral sa na tragického hrdinu, ktorému nikto nerozumie a nemá rád. A aký bol k Dantemu! Ten si ho ani prinajmenšom nezaslúžil. Nasrala som sa, keď hodil jeho skicár cez celú izbu. Dante... Dokonalý. Citlivý, milý, a ako sa nazval, hotový bestfriend material. Driemal v ňom umelec, mal cit pre všeličo možné a mal skvelých rodičov, ktorí ho akceptovali takého, aký je. A NEĽUTOVAL SA, aj keď mal na to občas dôvody.

Približne v polovici knihy Dante zistil, že túži bozkávať chlapcov viac ako dievčatá. Potom prišla tá realistickejšia stránka, kedy Dante zaplatil za to, že ľudia majú predsudky. Mal dobrú pointu: prečo človek nemôže milovať jednoducho osobu, nezávisle od pohlavia?

Keď som čítala prvú polovicu knihy, mala som pocit, že knihe dám tak dve hviezdičky. Bola som sklamaná. Ari mi spôsoboval nervy snáď každým slovom, čo povedal. Bolo to celé umelé, nereálne, nezáživné. A potom to prišlo. Zlom, keď som sa nedokázala odtrhnúť. Ari si začal niečo uvedomovať, vrátil sa na scénu Dante, dej nabral grády. Zase som spätne pochytila staré čaro, ktoré som cítila ešte pred pol rokom, keď som to čítala prvý krát. Aristotles a Dante spoznávajú svet a tajomstvá vesmíru nie je kniha, ktorá vás má očariť svojím epickým príbehom. Nie, príbeh je úplne simple. Má vo vás vyvolať pocity. Cítiť hnev (splnené), lásku (splnené), nespravodlivosť (splnené), jednoducho... žiť v atmosfére, vnímať ju naplno, cítiť páľavu letného amerického predmestia a cítiť to isté, čo Dante s Arim v púšti, ležiac na púšti obklopení holým nebom plným hviezd. Ako to autor dokázal? Nemám tušenia. Ale verte mi, Ari a Dante stoja za prečítanie.

 

 

Čítali ste niektorú z týchto kníh? Aký máte názor?

Continue Reading...

Nostalgia v podobe detských kníh

Každý knihomoľ, ktorý bol knihomoľom už od plienok, si pamätá nejaké tie príbehy, ktoré sa zakorenili v jeho detskej mysli, stali sa častým predmetom hier a ako rástol, zároveň rástla láska pre knihy a nadšenie pre príbehy. Nebudem sa tváriť, že ja som sa nehrala na Pippi (dokonca som mala parochňu!) alebo nepobehovala po byte pod menom Ronja s dreveným mečom, ktorým som urobila ryhu na stene. Ale to už trochu predbieham... Poďme postupne. Niekedy by som úplne vrátila čas, pretáčala a pretáčala dozadu... Avšak stroj času ešte nie je plne k dispozícii (takmer som tomu verila, keď som videla epizódu z Phineasa a Ferba, ale Candace to zase pokazila), a aj keby bol, ktovie, či by som sa odvážila zahrávať sa s časom? Nič, idem na môj symbolicky 7 bodový zoznam.

1. Klasické Dobšinského rozprávky. Soľ nad zlato, Ako šlo vajce na vandrovku, Traja zhavranení bratia... Kto už na nich nevyrastal? Mali sme doma ešte staré vydania tých obrovských kníh, ktoré voňali ako antikvariát. Škoda že neviem kde sa momentálne nachádzajú! Najviac si z nich pamätám od babky, vždy keď sme u nej spali, čítala ich pri svetle malej lampičky tak dlho, až kým sme nezaspali. Taktiež som počúvala veľa na CD, v rozhlase alebo pozerala v telke.

2. O psíčkovi a mačičke. Ooooch, to bolo skvelé. Mohla som to čítať, pozerať a počúvať stále dokolečka, nikdy ma to neomrzelo.

3. Malý princ. Dá sa to nazývať vôbec rozprávkou? Ako mladšia som si tú message neuvedomovala, ale... Aaaach, ako len milujem Malého princa. Je mi známy najmä z cédečka, ale aj knihu som čítala veľakrát. Považujem ju za jednu z najlepších kníh, čo som čítala. A to mi verte, čítala som ich dosť.

4. Emil z Lönebergy, Pippi dlhá pančucha, Grétka a Betka, Leto na ostrove Saltkrakan... proste Astrid Lindgrenová. Emil bol úplne prvá dlhšia kniha s menšími písmenkami, ktorú som prečítala sama. A na Pippi som poriadne fičala, jej štýl bol pre mňa nezameniteľný a bola to rebelka, a badass hrdinky sú predsa korenie každého príbehu, je tak?

5. Charlie a továreň na čokoládu. Neskutočne zlatá super knižka od Roalda Dahla o chudobnom obetavom chlapcovi, ktorá nikdy neomrzí svojím humorom a originalitou. A film s Johnnym Deppom v hlavných úlohách... no kto by to nepoznal?

6. Kniha džunglí. Nesmierne rada som čítala príbehy o Mauglím a jeho dobrodružstvách v džungli. Neskutočne ma to fascinovalo. Mala som síce iba takú tenkú veľkú knihu s Disney obálkou (moja prvá filmová obálka B)), ktorej príbeh bol skrátený a v určitých miestach riadne osekaný, ale netrápilo ma to o nič viac, ako či sa Mauglí píše s i alebo y. 

7. Knihy od Jacqueline Wilsonovej. To najlepšie a najrozsiahlejšie nakoniec. Kto by ich nepoznal? Polička Wilsonovej udrie do očí každému, kto vkročí do detského oddelenia pre dievčatá v kníhkupectvách. Cukrová vata, Moja sestra Jodie, Darebáčky, Diamantky, Polnoc, Tracy Beakerová... Fičala som na nich nonstop, čítala som ich dokola a dokola a aj tak vyzerajú. Wilsonová rieši problémy dospievajúcich dievčat, častokrát spojené s rozvodom rodičov, chudobou, ukazovala že nie všetky rodiny musia byť ukážkové a že nie každý má v živote šťastie... Proste skvelé. 

Aké detské knihy utkveli v pamäti vám?

 

Continue Reading...

Harry Potter TAG

Po dlhej dobe sa konečne na mojom blogu objavuje článok, ktorý má v názve slovo TAG. Do tohto konkrétneho ma nominovala Anet, za čo jej ďakujem. Lebo... ÔSMA KNIHA HARRYHO POTTERA! *heavy breathing*

Obľúbená kniha

Všetky sú moje obľúbené, ale iba jedna? Asi tá, kde Ron pobozkal Hermionu, pani Weasleyová vynadala do očí Bellatrix Lestrangeovej a Harry letel dolu z veže vo Voldemortovej náruči. Čiže sedmička. I keď je to paradoxne pohrebisko mojich obľúbených postáv. Alebo žeby šestka? Neviem sa rozhodnúť... Ten pocit, keď ste ne prvej otázke TAGu a už teraz si neviete vybrať.

Obľúbený film

Ja nevieeeeem. Všetky boli super. Tento TAG je mučenie :( Asi teda sedmička druhá časť alebo štvorka.

Najmenej obľúbená kniha

Odpovedám rovnako ako Anet a Maťa, takže Tajomná komnata. Ono, bola super, ale medzi ostatnými potterovkami tak menej super.

Ktorá udalosť v knihe/filme ťa rozplakala?

Nikdy som naozaj že neplakala, ale namále som mala pri týchto scénach:

1. Keď som posledný krát obrátila stránky Darov smrti. Tá predstava, že už si nikdy neprečítam nič nové z potterovského sveta, bola neznesiteľná. ALe MýliLA sOM sA! 

2. Sirius. 

3. Scéna na cintoríne v sedmičke, kde boli Harry s Hermionou pri hrobe Harryho rodičov. 

4. Flashbacky z minulosti Lily a Snapea.

...a tak ďalej, radšej už teraz skončím, lebo inak by som neskončila nikdy.

Obľúbená postava?

Len jedna? Tento TAG ma zničí. Ok, tak teda Ginny. A potom hneď Sirius, Harry, Hermiona, Ron, Tonksová, Neville. Zase, mohla by som vám sem napísať celý zoznam. Ale opäť to neurobím, aby som šetrila vaším časom, ktorý by ste minuli scrollovaním, aby ste preskočili toto nudné obkecávanie, ktoré nikoho nezaujíma.

Čo by bol tvoj Patronus? 

Ľahké. Líška. Líšky sú super a aj testy mi to povedali. Takže ak by okolo vás niekedy len tak prebehla hmlovitá svietiaca líška, tak to bude pravdepodobne môj patronus.

Ktorý z Darov smrti by si si vybrala? 

Kameň oživenia by mi bol nanič, s bazovým prútikom sú len problémy. Aj tak leží zlomený kdesi v priekope rokfortského hradu. Takže s radosťou a potešením neviditeľný plášť. Sledovala by som svojich známych, odpočúvala niektoré rozhovory a bola by som šampión v hre na schovávačku.

V ktorej fakulte by si bola? 

,,Gryffindor!" -Triediaci klobúk na Pottermore, keď som si deviaty krát robila test, aby som sa uistila, že ma aj deviaty krát zaradí do Chrabromilu.

...V Chrabromile, tam sa zídu

udatní a odvážni,

čo statočne s chrabrým srdcom

uskutočnia dávne sny.

Ak by si mohla stretnúť jedného z hercov, kto by to bol? 

Emmu Watson alebo Bonnie Wright alebo Ruperta Grinta. To by som sa asi od šťastia rozliala do malej mláčky s chrabromilským šálom a náhrdelníkom Darov smrti.

 

Hrala si nejakú z video hier?

Áno, na Vianoce 2013 som dostala dve posledné časti na Wii Nintendo. Potom som celý zvyšok dňa videla pred očami čierne šmuhy, ako keď príliš dlho pozeráte na jeden bod bez žmurkania.

Ak by si bola v metlobalovom tíme, na ktorej pozícii by si bola? 

Pravdepodobne stíhač. Mám na to predpoklady a bavilo by ma to, neskutočne. A ak by náhodou prišiel niekto, komu v krvi koluje krv Harryho a Ginny, asi by som sa musela uspokojiť s pozíciou triafača. Nuž, lepšie ako nič.

Bola si spokojná s koncom? 

Áno. Myslím si, že Jo urobila, čo musela, a bolo to správne. Ale guess what, EštE NIe Je KOnieC!!!

Koľko pre teba Harry znamená? 
Nedávno som na Goodreads videla jednu knihu, ktorej názov to dostatočne vystihuje: Everything, Everything.

Označovať nebudem nikoho, ak chcete, tento TAG vyplňte. Mali by sme podobné odpovede? Čo vravíte na vydanie ôsmej knihy - Cursed Child? 

Continue Reading...

Ako zaujať svojimi článkami?

Tak, a opäť vás vítam pri novom článku. Dnes by som chcela rozobrať nejaké ustálené pravdy, pravidlá či tipy, ako by ste mohli zaujať svojimi článkami. A ak nie zaujať, tak aspoň nepohoršiť čitateľa do takej miery, že o váš blog už ani nezakopne. Poďme na to.

1. Gramatika

Jednoducho som to musela napísať pod číslom jedna, pretože je to jedna z najdôležitejších vecí. Sama som strašný grammar nazi a naozaj nedokážem zniesť, keď čýtam nejakí článog z hrozne vela gramatyckýmy chibamy. Seriózne, keď niečo také čítam, otvára sa mi nožík vo vrecku.

2. Štylistika a úprava textu

Pred čiarkou, bodkou, otáznikom, výkričníkom atď. nie je medzera, až za nimi. Text by nemal byť príliš malý a ani obrovský, jeho farba by nemala splývať s pozadím blogu.

3. Dizajn blogu

Dizajn blogu je prvá vec, čo si každý všimne, len čo naň zavíta. A hrá naozaj veľkú úlohu v tom, aký dojem na vás celý blog urobí. Viem, nie každý je v týchto dizajnových veciach zdatný. Veľa blogerov preto používa predvolené blogger šablóny. Poviem to na rovinu, väčšina z nich nevyzerá práve príťažlivo a najmä nie, keď ich vidíte na desiatich rôznych blogoch. Aj taká blogger šablóna sa dá skrášliť minimálne do tej miery, že zaujme, na internete je množstvo zdarma šablón, ktoré si môžete kedykoľvek stiahnuť a uploadnúť na blog, čo trvá ozaj iba malú chvíľu, nič zložité, nepotrebujete k tomu drahý program za dvesto eur a ani úžasné dizajnérske skilly.

4. Fotky

Pod pojmom "Fotky" mám na mysli oba druhy - teda fotené alebo stiahnuté z internetu. Pri tých fotených: chápem, nie každý má fotenie v ruke, k dispozícii drahú zrkadlovku so širokým výberom objektívov a hlavne čas na to, aby sa s fotkami pohral tak, aby boli dokonalé. Veľa fotí mobilom. Avšak, keď už nejakú fotku chcete na blogu zverejniť, mala by byť minimálne zaostrená a fotená v normálnom svetle, nie pri zhasnutom, kedy nerozoznáte, či bloger odfotil pohár s vodou alebo siluetu osoby. A pri tých sťahovaných z internetu, vyberte si nejaké so širším rozlíšením, teda kvalitné a zaostrené, pretože lacné rozostrené obrázky na blogu pôsobia dosť... neprofesionálne.

5. Štýl písania

• Neopakujte príliš často rovnaké slová. ,,Kniha bola skvelá, poučná, ale nebola taká dobrá ako iné knihy, ktoré som čítala, pretože knihy sú môj život. Knihu vám vrele odporúčam, pretože je to jedna z kníh, ktoré nesklamú."

• Nevravte všetko priamo. Opíšte jednotlivé situácie viac ako jednoslovne a jednovýznamovo, napíšte to nejakým netradičným spôsobom, ktorý sa v bežnej reči až tak nepoužíva. Čitateľa to tak viac zaujme. Nesedíte predsa oproti nemu a nerozprávate mu to do očí, trochu sa rozpíšte a popustite opraty slovnej zásobe.

• Nepredbiehajte, udržte si tému a až po jej ukončení prejdite na inú. Nie je nič horšie ako chaotický článok.

• Buďte vtipní alebo napíšte niečo zaujímavé, netradičné, čo udrží čitateľovu pozornosť a počas čítania nezaspí od nudy. Nevravím, že celý článok musí byť niečo ako výbuch kreativity, humoru a akcie, ale predsa aj obyčajné veci dokážu byť pretranformované do neobyčajných.

• Neopakujte sa. Stále to isté oslovenie, záver, jadro iba málo pomenené... Každý článok by mal byť jedinečný, nie jednotvárny. Nemalo by to vyzerať, akoby iba prešiel cez kopírku, originalita nula bodov.

6. Nápad

Dobre si rozmyslite, čo idete písať. Usporiadajte si myšlienkové pochody, aby mal váš článok hlavu a pätu. Ak máte v hlave výbuch nápadov, vezmite do ruky zápisník a pero a pekne ich všetky zapíšte. Verte-neverte, články sa píšu oveľa lepšie, keď máte pred sebou predlohu a nelovíte to len tak ledabolo z vlastnej hlavy. Okrem toho, je oveľa nižšia pravdepodobnosť, že na niečo zabudnete.

7. Originalita

V dnešnej blogosfére je blogov naozaj dosť a človek musí naozaj makať a odlíšiť sa, aby vynikol a jeho blog si niekto všimol. Aspoň teda tí, ktorí to berú vážnejšie ako len zabíjanie nudy. Neopakujte, nekopírujte - vymýšľajte. Keď inšpirácia a nápady neprichádzajú, nestrácajte nervy, čakajte. Nie sme predsa na pretekoch. Je oveľa lepšie mať jeden poriadny, kvalitný článok ako päť odfláknutých, "len tak z povinnosti".  

8. Čítajte si po sebe

Myslela som si, že je to samozrejmosť, ale nedávno som prišla na to, ako som sa mýlila. Prišla som na to, že veľa blogerov klikne na "Publish" hneď, ako dopíše poslednú bodku. Vrele odporúčam, prečítajte si to po sebe ešte minimálne raz, opravte chyby a nedokonalosti. 

9. Vyvarujte sa prebytku smajlíkov

Neviem, či som jediná, ale strašne veľa smajlíkov vo vetách mi pri čítaní článkov výrazne prekáža. V správach v pohode, ale v článkoch? Ech, radšej nie. Všetko sa dá predsa aj bez smajlíkov, či nie? :) :D :P xD :* :( :/ :'D

10. Napíšte to, čo si skutočne myslíte. Nie to, čo sa očakáva, že si budete myslieť.

Nebojte sa napísať svoj pravý názor. O tom je blogovanie, či nie? O vyjadrovaní svojich názorov na rôzne témy a udalosti. Nebojte sa kritiky. Nepíšte bludy len preto, aby ste sa zapáčili druhým. Úprimnosť je v článkoch príťažlivá, rovnako ako kritika (v prijateľnom množstve). Minimálne rozprúdite prudkú diskusiu v komentároch, ale to je predsa aj to, čo chcete, či nie?

Čo si myslíte vy? Ktoré chyby najčastejšie nachádzate na blogoch?

Continue Reading...